Prečo si musíme utierať zadok a zvieratá nie 🐾

Bol si so psom vonku. Dve minúty, možno tri.
Pes si urobil svoje, ty si to poslušne pozbieral (lebo nechceš, aby ťa suseda preklínala), a keď sa vrátite, čo spravíš?
Pustíš ho rovno na gauč.
Na ten fajnový gauč, kde by si si ty po záchode bez sprchy ani nesadol.

Pes sa rozvalí, labou si utrasie vankúš, otočí sa trikrát, zívne a je spokojný.
A ty len stojíš a pozeráš sa, ako tvoj chlpatý kamarát odpočíva s tou istou zadnou časťou, ktorou sa pred chvíľou tváril k prírode.
A nič.
Pokoj, ticho, dôvera.
Žiadny smrad, žiadne výčitky, žiadny papier.

A potom ideš ty.
A zrazu je z toho malý obrad – papier, voda, mydlo, vôňa, možno aj sviečka.
A aj tak, keď vyjdeš, máš pocit, že by si to ešte raz zopakoval – len pre istotu.
Pes zatiaľ spokojne spí. Na tvojom vankúši.

A tak si povieš:
„Čo to má byť? On môže, ja nie?“

Evolúcia a poloha zadku

Zvieratá to majú zariadené trochu inak.
Keď sú na štyroch, všetko v nich ide vodorovne – od hlavy po chvost.
Trus z nich jednoducho vypadne, ako jablko zo stromu.
Čistá mechanika, žiadna dráma.

My sme sa postavili.
A tým sa celá „východová brána“ presunula medzi dve svalnaté kopce, ktoré sedia väčšinu dňa na stoličke.
Takže keď príde čas odchodu, všetko sa tlačí pomedzi mäso, ktoré by sa v prírode malo hýbať, nie sedieť.
Zvieratá to majú ako šmykľavku, my ako úzku chodbičku v nákupnom centre – prejde to, ale ostane stopa.

Pes je trochu výnimka.
Ten by mohol byť čistý ako vlk, lenže dnes papá to, čo my – fastfoody v podobe granúl, salámu, syry a sem-tam koláč.
Takže aj on má občas „ľudskejší“ výstup.
Ale príroda mu aspoň nechala správny uhol a srsť, ktorá sa nelepí.

Iný motor, iné otáčky

Pes má črevá kratšie, ale jeho trávenie trvá dlhšie.
Jedlo sa mu zdrží v žalúdku aj osem hodín, lebo mäso treba rozložiť dôkladne – a on nikam neponáhľa.
Kým my sa po obede už pýtame na kávu, pes ešte len začína pomaly spracúvať.
Preto mu stačí jesť raz denne.

My sme iný typ stroja.
Všežravci s túžbou ochutnať všetko, čo sa dá rozžuvať.
A keď sa do tých našich kilometrových čriev zmieša mäso, múka, mlieko, pivo a stres, výsledok už nie je ten elegantný „balíček“, čo by mohol odísť s noblesou.
A práve tam začína náš problém s papierom.

Konzervované črevá

A aby toho nebolo málo, my už dávno nejeme jedlo – my jeme produkty.
Konzervanty, stabilizátory, kyseliny, „E-čka“, čo vraj neublížia…
Možno ani neublížia – ak by si ich jedol raz za mesiac.
Lenže my ich jeme furt.
Každý deň, v každom kúsku, v každej omáčke, párku, žemli aj káve z automatu.

Telo to síce zvláda, ale črevá z toho veľkú radosť nemajú.
Sú ako zamestnanec, čo robí nadčasy – chvíľu to ide, ale časom sa to začne prejavovať.
Baktérie, ktoré majú držať poriadok, sa menia, sliznica slabne a trávenie sa spomaľuje.
A čo sa potom stane?
Namiesto rýchleho „odchodu z miesta činu“ sa všetko ťahá, lepí, zapácha a potrebuje viac zásahov.
Aj papier to cíti.

Strava a následky

Pes žerie mäso a trochu trávy.
My jeme všetko – sladké, mastné, kyslé, pikantné.
A potom čakáme, že z nás vyjde niečo ako z učebnice biológie.
Lenže ono sa to mieša, lepí, kvasí, a črevá robia, čo môžu.

A tu prichádza na scénu vláknina – nenápadná hrdinka tráviaceho sveta.
Vláknina je ako metla, ktorá v črevách zametá po hostine.
Ak jej máš dosť, stolica drží tvar a nezanecháva stopy – papier je len pre kontrolu, nie pre prežitie.
Keď vláknina chýba, všetko je mazľavé a neporiadne, a papier sa míňa ako zľavové letáky v Lidli.

Inak povedané – vláknina ti robí čistý výfuk, mäso robí silný motor, ale kombinácia bez rovnováhy robí servis.

Ak teda budem jesť veľa vlákniny, nepotrebujem papier?

V ideálnom svete možno áno.
Ak máš zdravé črevá, dosť vody a jedálniček plný zeleniny, ovocia a celozrnných vecí, stolica bude mať tvar, pevnosť aj sebavedomie.
V takom prípade by si mohol utrieť a papier by ostal takmer čistý – to je ten slávny moment, čo Japonci poeticky volajú „clean break“ – čistý odchod.

Lenže… väčšina z nás nežije v tom ideálnom svete.
Niekto vypije tri kávy a zabudne na vodu, iný večeria pizzu s hranolkami a ráno sa čuduje, že z toho nevyšiel zázrak.
Aj stres a sedavý život vedia tráveniu zamiešať karty.
Takže nie, vláknina ťa nezbaví papiera, ale môže z neho spraviť luxus, nie povinnosť.

Evolúcia má zmysel pre humor

Človek sa postavil na dve nohy, vymyslel oheň, písmo, internet a toaletný papier.
A pritom mu evolúcia nechala jednu malú pripomienku:
„Môžeš lietať lietadlom, ale po každom lete sa aj tak musíš zohnúť.“

Zvieratá to zvládajú bez papierov, lebo stále žijú v rytme prírody.
My sme sa od nej vzdialili – sedíme, jeme, premýšľame, vymýšľame – a tak si to musíme kompenzovať trochou hygieny navyše.
Nie je to hanba, len cena za to, že chceme byť „civilizovaní“.

Ale ak sa raz ocitneš v lese a nebude po ruke žiadny papier, neboj sa.
Nie je to koniec sveta.
Je to len chvíľka návratu k tomu, čím sme kedysi boli – tvor, ktorý ešte nepotreboval potvrdenie o čistote.

Na záver, len medzi nami

Tento článok mal byť pôvodne o hovne. (o ničom)
Ale keď sa na to pozrieš zblízka, zistíš, že by sa o tom dala napísať kniha.
A v podstate všetky knihy o zdraví sú tak trochu o hovne – len to nikto nechce napísať na obálku.
Nie je to žiadna veda, len obyčajný fakt života, ktorý sa tvárime, že neexistuje.

Nie je to žiadna vedecká štúdia, len moja úvaha – taká ľudská, zvedavá a možno trochu drzá.
Ak to vidíš inak, napíš do komentára.
Možno sa nakoniec zhodneme aspoň v jednom:
že príroda má zmysel pre humor.