Ako sa zbaviť prekliatia

Na dedine sa vždy hovorilo, že nie každá baba, čo vie kričať, vie aj čarovať.
Jedna žila kedysi dávno – v starom mlyne pod lesom.
Druhá žije dnes – o pár ulíc nižšie, v dome s plastovými oknami a jazykom, ktorý nespí ani v noci.

Tá prvá – hovorili jej len baba spod mlyna – bola tichá.
Keď niekomu niečo povedala, nebývalo to príjemné, ale bolo to pravdivé.
Ľudia sa báli jej pohľadu, lebo v ňom nebolo odsúdenie, len nahé zrkadlo.
Ukazovala, čo v nich už dávno hnilo.
A možno preto ju volali čarodejnica – lebo kto sa pozrie do pravdy, ten radšej povie, že ho niekto preklial.

Tá druhá, dnešná, by možno ani nevedela, čo je to ticho.
Hovorí stále – o všetkých, proti všetkým.
Nevarí bylinky, len mieša slová.
A tie slová sú ako ihly:
niekedy sa tvária ako súcit, ale keď sa dotknú, pália.
Ona nevidí duše, ona loví slabosti – aby sa mala čím živiť.
A ľudia jej to žerú, lebo zlo sa lepšie počúva ako múdrosť.

Prvá žena bola z moci – druhá je z hnevu.
Jedna mala v rukách silu, druhá má len penu.
A kým tá prvá, keď vyslovila slovo, mohla ho zmeniť na požehnanie,
tá druhá nech hovorí, čo chce – z jej úst nikdy nevzíde nič, čo by niekoho uzdravilo.

Meno majú spoločné – bosorka. Keď v maštali skysne mlieko, je to bosorka. Keď chlapovi na poli umrie kôň, alebo sa mu v rukách zlomí násada od kosy, môže za to bosorka. Ukázať prstom von, do tmy alebo k susedom, bolo vždy jednoduchšie, než si upratať vo vlastnom svedomí.

Lenže tie kliatby nám nevaria v kotlíkoch iní. Varíme si ich sami, zo sľubov, ktoré sme si dali a potom ich nechali potichu zhniť. „Zajtra to urobím,“ povieme si večer – a ráno sa radšej pozeráme do zeme. „Od pondelka budem iným človekom,“ sľubujeme – a v utorok sme už len tieňom vlastnej vôle.

Každý jeden takýto malý, nedodržaný sľub je ako drobný zárez do duše. Malé, nenápadné prekliatie, ktoré si sami sebe šepkáme do ucha. Sú to tie „zajtra“, ktoré nikdy neprišli, a tie „odteraz“, ktoré skončili skôr, než stihla vychladnúť káva. Nepotrebujeme nikoho, kto by nám sypal popol pred dvere. My si ten popol sypeme do vlastných studní zakaždým, keď sami seba oklameme. A tak sa z nás pomaly stávajú väzni vlastných slov, prekliati tichom, ktoré ostalo po sľuboch, čo sme nikdy nemysleli vážne.

Nakoniec zistíš, že tá najväčšia striga nesedí v mlyne ani u susedov. Sedí v tvojom zrkadle a čaká, kedy konečne urobíš to, čo si si pred rokom sľúbil.

Ak sa pýtaš, ako sa takého prekliatia zbaviť, nečakaj zázračnú bylinku ani odklínanie za splnu mesiaca. Na to, čo sme si sami v sebe pokazili, žiadna cudzia moc nestačí.

Jediný spôsob, ako vyhnať túto vnútornú strigu, je prestať si sypať do úst piesok. Prestať hovoriť „zajtra“ a urobiť jednu malú vec hneď teraz. Nie veľkolepé plány, ktoré zas len zapadnú prachom, ale jeden malý sľub, ktorý skutočne dodržíš. Aj keby to malo byť len to, že konečne vynesieš ten kôš alebo zavoláš niekomu, komu už rok dlhuješ slovo.

Každý dodržaný sľub sebe samému je totiž ako malý dúšok živej vody. Je to dôkaz, že ešte stále máš nad sebou moc. Odklínanie začína vo chvíli, keď tvoje „áno“ znamená skutočne áno a keď sa prestaneš vyhovárať na bosorky z mlyna či odvedľa.

Zrušiť kliatbu znamená vstať, pozrieť sa pravde do očí a začať si opäť veriť. Lebo kým budeš veriť vlastným výhovorkám, budeš prekliaty. Ale vo chvíli, keď splníš to, čo si si sľúbil, sa tie neviditeľné uzly rozviažu samy. Sloboda totiž nespočíva v tom, že ťa nikto nepreklína, ale v tom, že sa už nepreklínaš ty sám.

Odkiaľ vietor fúka

Inšpirované – skopírované od Zelenej bosorky, lebo jeden darebák sa nad tým zamyslel a mal potrebu dať to aj sem.

Odkaz na originál: Čo je SEBA-KLIATBA / Ako sa jej vyhnúť